Blog

Premýšľal som, ako začať. Azda každý z nás fotografov to má iné. Prípravy u mňa začínajú už deň vopred, kedy kontrolujem celú techniku, nabijem všetky baterky, naformátujem pamäťové karty a v neposlednom rade riešim večný problém….čo si na seba obliecť. Som jedným z tých fotografov, ktorý dbá na dresscode. Nechcem tým uraziť ľudí, ktorí majú na to iný pohľad. Ja jednoducho chodím na svadbu tak, aby som s hosťami do istej miery splynul a nevyčnieval z davu. Byť nenápadný sa skutočne oplatí.

Na každú svadbu sa teším, pretože som človek, ktorý ma rád ľudí a socializácia je pre mňa veľmi dôležitá. Pokiaľ teda môžem preskočiť moju cestu autom, tak sa dostanem hneď k tomu, čo je v mojej práci a pre mňa veľmi dôležité. Zoznámenie sa. Vždy chodím o pár desiatok minút skôr, pretože nie je nič lepšie ako to, keď sa s rodinou nevesty alebo ženícha zvítam a prehodíme pár viet. Treba si uvedomiť, že byť tak trochu rodinný známy je veľké privilégium a ľudia tak majú pocit, že patrím k ním. Preto pozvanie na kávu, či nejaký koláč nikdy neodmietnem a môžem si tak s maminou, tatkom prípadne s nevestou či ženíchom trochu poklábosiť a prebrať život, rodinu či iné bežné veci a aspoň z malej časti sa stať človekom, ktorého poznajú. Po takomto zoznámení sa začínajú prípravy, teda časť, kedy sa oblečie ženích aj nevesta, zídu sa ľudia a všetko začína byť stále živšie a živšie. Kedysi mi veľmi záležalo na tom, kde zavesíme šaty, kde sa nevesta oblečie a podobne. Na druhej strane som ale časom pochopil, že zasahovať do tohto nechcem. Fotím reportáž a tak šaty zavesené na sprchovom kúte nad záchodom sú skvelá možnosť, ako mať fotku, pri ktorej sa o pár rokov môžete zasmiať. Fotky predsa majú človeka preniesť do toho dňa a všetko simulované akosi stráca význam reportážnej foto. Teda fotit šaty na strome, prípadne krásne naaranžované oznámenie je pekné, ale je to viac produktové a viac simulované ako to, keď si nevesta upravuje makeup s natačkami na hlave, prípadne kamošky sušia podpazušie nevesty. Áno, mám rád, keď môžem byť pri obliekaní nevesty a vlastne pri všetkom, čo sa deje v tento deň. Ani si neviete predstaviť, koľko skvelých fotiek sa dá pri prípravách urobiť. Ste vtedy skutočne krásne, a prvý pohľad na samú seba po všetkých tých útrapách dostať účes cez šaty naozaj stojí za to. A taká fotka predsa nesmie chýbať. A to ani nevravím, keď je pri tom ešte partia družičiek, ktoré robia atmošku a popíjajú prosecco. Zaujímavé je, že už pár krát sa mi stalo, že som dokonca zapínal asi milion gombíkov na šatách neveste, prípadne opravoval zips na šatách ženíchovej maminy, alebo sme samotnému ženíchovi sušili fénom nohavice, ktoré si nechtiac oblial. Svadba je taká, nie všetko vyjde a všetko sú to situácie, ktoré sú neskôr úsmevné a pamätajú sa oveľa ľahšie ako tie, ktoré sú akosi nalinajkované.

Prvé stretnutie snúbencov je dnes IN a popravde, aj ja to mám moc rád. Je to viac intímne, súkromné, je to len o tých dvoch osobách. O ich vzťahu, o takom „rozbalení si darčeka“. Všetci chlapi máme radi prekvapenia. Keď ženích niekde na záhrade čaká otočený chrbtom a čaká na svoju nastávajúcu, ja sám mám zimomriavky. Je to chvíľa, kedy ju uvidí prvý krát a je to chvíľa, ktorú si môžu užiť len oni dvaja…. a ja sa teším, že môžem byť pri tom, odfotiť to a ešte zároveň tam byť ako opora. Mám to rád, pretože už pri tomto stretnutí vznikajú nádherné fotky s množstvom emócií a objatí.
Prvé stretnutie v kostole pred obradom je obdobným riešením a často krát ešte samotná atmosféra chrámu pozdvihne celý feel, aj keď v tomto prípade to už nie je tak súkromné, ale nepochybne krásne.

Nasleduje „odobierka“ alebo požehnanie rodičov. Tradičná vec. Niekde je, inde nie, v každom prípade sa vždy snažím vôbec nezasahovať do deja a s foťákom na oku čakám na všetky tie silné momenty, kedy nevesta so ženíchom odprosujú a ďakujú svojim rodičom. Je to časť dňa, kedy mám fotky plné sĺz a smiechu zároveň. Je to rovnako časť svadby, kde sa sústredím hlavne na detaily, emócie, objatia a slzy, než na veľké celky. Snažím sa, aby som diváka preniesol do prostredia, ale tu hlavne o to, aby som vyjadril fotkou to, čo si tam povedali. Sú to vždy veľmi silné a emotívne chvíle.

Obrad je akýmsi stredom toho všetkého. Aj čo sa času týka, aj čo sa týka fotiek a toho, čo by to malo znamenať. Delia sa na tie, ktoré sú civilné a tie, ktoré sú nejakým spôsobom spečatené pred Bohom.

V každom prípade je práve tu potrebné, nijak nezasahovať a snažiť sa splynúť, no zároveň zachytiť všetko potrebné. Je to tak trochu povinná jazda, tak trochu o tom istom, ale musí to byť a mať fotky z toho, ako si navliekate prstene jeden druhému, alebo ako si dáte svoj prvý manželský bozk je základom a je to vlastne nejakým začiatkom spoločného života.

Čo sa ale už trošku vymyká tej povinnej jazde je východ z kostola. Ja mám tieto momenty moc rád a občas sa stáva, že mám pocit, akoby novomanželia z kostola ani nechceli vyjsť, alebo si možno neuvedomujú, že už „sú svoji“. Na druhej strane keď vidím páry, ktoré si to užívajú, dvihnú ruky, ľudia sa tešia s nimi, kričia, tlieskajú a podobne, fotím o sto šesť.

Gratulácie sú asi moja druhá najobľúbenejšia časť. Všetci sa predsa zameriavajú na to, aby povedali novomanželom niečo pekné, popriali im do spoločného života. Kedysi sa ma jedna nevesta opýtala, prečo fotím spoza nich, alebo z boku. Je to jednoduché. Načo mať fotky, kde by na každej jednej videla samú seba a maximálne vlasy zozadu človeka, ktorý jej prišiel zablahoželať. Zameriavam sa na tých ľudí, a na to, ako sa smejú, alebo plačú, na ich objatia a často krát aj na ich ruky, pretože tie veľa povedia.

Toto musí byť. Spoločná foto. Dnes sa ju už asi všetci snažíme nejak ozvláštniť. Či už nejakým vtipom, aby sa ľudia poriadne usmiali, alebo niečím iným, aby bola fotka zas o trošku originálnejšia.

Výzdoba. Bolo by skvelé urobiť fotky celej tej krásy, kde sa svadobná hostina odohráva. Fotky stolovania, miesta hostiny ako aj detaily výzdoby sú neoddeliteľnou súčasťou toho, aby bol príbeh vyrozprávaný celý, aby Vás vratila späť na miesto, kde sa hostina odohrávala a mám moc rád, keď tu môžem trošku experimentovať a vložiť do fotiek aj inakosť. Stále to hovorím, medze sa vo fotografii nekladú.

A keď sme už pri tom, poďme na hostinu, párty, zábavu. Nech to nazveme akokoľvek, presne tak by to malo byť. Priznám sa, že v tejto fáze si konečne aj sadnem. He he. Nie však na dlho. Som fotograf, ktorý sa veľa krát schováva a vyčkáva na správnu príležitosť. Časom som na sebe začal pozorovať jednu vec. Niečo ako šiesty zmysle. Stojím na nejakom mieste a vravím si, že už by som sa asi aj mohol premiestniť a cvaknúť niečo zaujímavé zas z inej strany. Ale zároveň mi niečo vo vnútri povie…počkaj ešte chvíľu. A vtedy to príde. Ľudia sú skvelí, je to sud nevyčerpateľných možností. Každí sme iní a toto ma strašne moc baví, keď si ľudia jednoducho vypijú, keď sa bozkávajú, keď neter oblizne tortu pred krájaním, alebo jednoducho keď je niekto parketový lev. Fotiť všetko to šťastie ľudí je skvelé a všetky tie momentky sú skvelé, len treba byť trpezlivý a tak trochu ako vojak v zákope. Tiež si však treba uvedomiť, že bez chcenia sa neudeje nič. Myslím tým, že ak budem sedieť na stoličke, neodfotím dobrý záber. Naozaj záleží na tom, aby bol fotograf aj aktívny, aby aktívne vyhľadával, no zároveň aby nebol prezradený.

Sme národ mnohých tradícií a polnočné čepčenie je súčasťou skoro všetkých svadieb. Asi tu viac písať netreba, ale stále častejšie zažívam aj svadby, kde sa tieto zvyky nahrádzajú inými novými trendami.

Aby som to ale na záver zhrnul. Dôležité pre mňa je, aby ste ma vnímali ako človeka, ktorý vám síce prišiel nafotiť svadobný deň, ale zároveň ako človeka, ktorý Vám chce byt nápomocný, a ako človeka, ktorý chce byť Váš priateľ.

Pretože takto môžem z fotiek vyťažiť ešte viac. Vždy sa snažím do fotky priniesť aj niečo nové, niečím ozvláštniť Váš príbeh. Základom vzťahu fotograf-klient je dôvera. Verte, že pri každej svadbe chcem a robím všetko preto, aby som splnil očakávania a aby ste boli spokojní. Aby ste si následne po odovzdaní fotiek pozreli celý Váš príbeh a našli tam fotky situácií, o ktorých ani neviete, že sa stali. Aby ste opäť pocítili ten pocit, ktorý ste mali v ten deň, aby ste opäť cítili vôňu jede druhého.